Článok

Svet je bohatší, v mnohých krajinách však nerovnejší

pridané: 9. augusta 2018

Prečo je nerovnosť problém.

Je jedno či ste herec, čašník, účtovník, lekár. Či žijete v meste, na predmestí, na dedine. Či je vaša rodina malá, alebo široko rozvetvená. Mnohých z nás aspoň v kútiku duše zaujíma, koľko zarába jeho brat, sused, kolega. A porovnáva sa s ľuďmi zo svojej bubliny. Aj preto má význam baviť sa o nerovnostiach

Čo to ale vlastne je tá nerovnosť a ako sa líši od chudoby? Platí, že ak rastie nerovnosť, neznamená to, že sa ktosi zákonite stáva chudobnejším v matematickom zmysle slova. Ak napríklad naše reálne príjmy stabilne rastú o päť percent ročne, no sused si za ten čas prilepšuje o desať percent, nerovnosť medzi nami rastie, hoci v reálnych číslach obaja bohatneme. To znamená, že samotná nerovnosť o chudobe priamo nevypovedá a nedá sa s ňou voľne zamieňať.

Nerovnosti včera a dnes

isíce rokov si boli ľudia na našej planéte rovní. Rovní v extrémnej chudobe. Ešte v roku 1800 žila väčšina populácie v takej biede, v akej dnes žijú ľudia v najchudobnejších krajinách Afriky, Ázie či Južnej Ameriky. Podľa projektu Our World in Data žilo v takýchto podmienkach 85 až 95 percent populácie. A ako ukazuje tento graf, ani tí nad touto hranicou si nežili extra dobre (asi ako dnes tí, ktorí zarábajú 3, 4 či 5 dolárov denne).

V roku 1975, teda o necelé dve storočia neskôr, vidíme svet, ktorý oproti minulosti enormne zbohatol, no medzi jednotlivými kontinentmi vznikli veľmi veľké rozdiely. Viac menej sa svet rozdelil na bohatú Európu a Severnú Ameriku. A extrémne chudobnú Áziu a Afriku.

Odvtedy sa opäť niečo zmenilo. Svet bohatol ďalej, ale začal sa v bohatstve vyrovnávať. Poradca generálneho tajomníka OSN Jeffrey Sachs hovorí na portáli Coursera v tejto súvislosti o konvergencii – zatváraní sa príjmových nožníc medzi väčšinou krajín sveta. Ešte v 70. rokoch totiž žila väčšina svetovej populácie v extrémnej chudobe, zatiaľ čo o 40 rokov neskôr už nielenže stála väčšina ľudstva mimo dosahu absolútnej biedy, ale významne klesli aj rozdiely medzi príjmami ich obyvateľov.

Pre ilustráciu, kým HDP na hlavu v Číne v roku 1980 predstavovalo dve percentá hrubého domáceho produktu na hlavu v Amerike (teda jednu 50-tinu), v roku 2010 to už bolo bezmála 20 percent (a teda jedna pätina).

Hlavnou hnacou silou bolo pritom šírenie vedomostí a zručností. Práve to je kľúčom k znižovaniu nerovností nielen vnútri krajín, ale aj medzi krajinami, mieni francúzsky ekonóm Thomas Piketty v knihe Kapitál v 21. storočí. Hľadať za tým môžeme globalizáciu. Od priemyselnej revolúcie po dnešok. Od uplatnenia parného stroja, cez železnice, elektrinu, automobily, po IT a robotiku.

Víťazi a porazení

Hoci svet za posledné dve storočia, a najmä posledných pár desaťročí globalizácie neuveriteľne bohatol, dokážeme identifikovať aj víťazov a „lúzrov” týchto procesov.

Zdroj: genius.com

Najviac si polepšila stredná vrstva z rozvíjajúcich sa ázijských krajín a najmenej nižšia stredná vrstva z už predtým bohatých krajín, teda tí, ktorých Američania tak hanlivo nazývajú „white trash”. niečo ako „biely odpad”.

Ide o predstaviteľov niekdajšej privilegovanej sociálnej skupiny, ktorá globalizáciou stratila, respektíve získala pomerne menej. Jej pozícia sa tak vzhľadom k iným pomerne zhoršila. Za tieto straty neraz viní tých, ktorí sa popri nej vyhrabávajú z omnoho väčšej biedy a prípadne sa jej v príjmoch dorovnávajú. V prípade Američanov sú to napríklad černosi či imigranti z Latinskej Ameriky.

Ako vo svojom článku upozorňuje americký magazín The Atlantic, dnešní „bieli” obyvatelia Spojených štátov po prvýkrát od začiatku takýchto sociologických meraní vidia budúcnosť svojich potomkov horšie než svoju. Pri napĺňaní amerického sna ich však vystriedali predstavitelia afroamerickej či latinoamerickej komunity, ktorí naopak vidia vyhliadky svojich potomkov významne lepšie než svoje.

Vlani tento problém, a teda straty pozícií nižšej strednej triedy v bohatých krajinách, označilo Svetové ekonomické fórum za jeden z najväčších rizík svetovej ekonomiky. Pred svojim vlaňajším stretnutím v Davose prišlo so stanoviskom, že práve rastúce rozdiely v rámci krajín stoja za Brexitom a zvolením amerického prezidenta Donalda Trumpa za prezidenta.

Aktuálne nastavenie globalizácie má navyše na svedomí aj koncentráciu bohatstva v rukách pár firiem a pár ľudí. 42 konkrétnych ľudí dnes vlastní toľko bohatstva ako chudobnejšia polovica ľudstva. 82 percent bohatstva vyprodukovaného minulý rok šlo jednému percentu populácie, kým 3,7 miliardy ľudí patriaca medzi chudobnejšiu polovicu sveta, nezaznamenala žiadny nárast bohatstva.

Ukazuje to januárová správa mimovládnej organizácie Oxfam, ktorá pravidelne prináša správu o preskupovaní bohatstva. Každoročne je pritom posolstvo správy rovnaké: čoraz menší počet ľudí vlastní viac a viac svetového bohatstva.

Nástup supermanažérov

Na záver si ešte povedzme, ako sa vyvíja nerovnosť vo vnútri niektorých krajín. Odpoveď dávajú dáta, ktoré ukazujú, aký veľký kus príjmového koláča krajiny pripadol hornému percentu – teda jednému percentu najbohatších ľudí v krajine.

V tomto bode sú bohaté krajiny rozdelené na dva tábory. Ako ukazujú dáta na portáli Our World in Data, v Japonsku, Nemecku, Francúzsku a zvyšku západnej Európy nerovnosť od začiatku 20. storočia klesala, od 70. rokov viac-menej stagnovala a obrat nastáva až začiatkom nového milénia, keď začínajú rozdiely pomaly stúpať. Druhým táborom sú anglicky hovoriace krajiny. Od 80. rokov sa nerovnosť prehlbuje v Amerike, Anglicku, Írsku, Austrálii aj Kanade. Čo za tým je?

Zdroj: Edenred France

Francúzsky ekonóm Thomas Piketty vidí za nárastom nerovností v anglicky hovoriacich krajinách nástup tzv. supermanažérov. To sú tí chlapíci v sakách a kravatách, ktorí zarábajú pokojne aj 50-násobne viac než radoví zamestnanec vo firme, ktorej šéfujú. Ale prečo sa ich príjmy tak extrémne zvýšili?

Potenciálny dôvod ponúka behaviorálny ekonóm Dan Ariely vo svojej knihe Aké drahé je zadarmo: v 90. rokoch trápilo Američanov, že riaditeľom firiem prudko rástli platy. Kým v roku 1976 bol priemerný riaditeľ platený 36-krát lepšie než priemerný robotník, v roku 1993 to už bolo 131-krát.

Preto sa americkí burzoví regulátori rozhodli prikázať firmám, aby povinne zverejňovali platy svojich riaditeľov. Očakávali, že dozorné rady prestanú schvaľovať také obrovské riaditeľské platy a akcionárom zostane viac peňazí. Stal sa však pravý opak. Generálni riaditelia si začali porovnávať platy medzi sebou a efekt bol úplne opačný. Dnes priemerný riaditeľ zarába 369-krát viac než robotník.

Nerovnosti na Slovensku

Príjmové nožnice sa v posledných desaťročiach roztvárali aj na Slovensku. Naposledy sa na príjmy Slovákov podrobne pozreli analytici z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v roku 2015, pričom zanalyzovali údaje medzi rokmi 2003 a 2013. Prišli na to, že k tomu, aby sa v roku 2003 zamestnanec kvalifikoval do horného jedného percenta najlepšie zarábajúcich, stačilo mu zarobiť 3,8-násobok priemerného príjmu, v roku 2013 to už bol 4,2-násobok.

Inak je Slovensko jednou z najrovnostárskejších krajín sveta. Čo však nijako nesúvisí s našou chudobou či bohatstvom, veď v danej skupine najrovnostárskejších krajín sú spolu s nami aj Nórsko či Ukrajina. Na tento náš primát poukazujú viaceré ukazovatele ako napríklad Gini koeficient či palma ratio, ktoré oba merajú mieru rozdielu medzi najbohatšími a najchudobnejšími v rámci určitej skupiny. Napríklad v rámci štátu.

Iracionálne, ale ľudské
Prečo je vlastne nerovnosť problém? Igor a Boris sú chudobní roľníci, ktorí ledva nakŕmia svoje rodiny. Jediný rozdiel medzi nimi je v tom, že Boris vlastní kozu. Jedného dňa sa Igorovi zjaví víla, ktorá mu splní jedno želanie. Igor povie: „Chcem, aby Borisovi zdochla koza.” Na tomto starom sovietskom vtipe ukazuje americký psychológ Steven Pinker vo svojej knihe Enlightenment now, že závisť je iracionálna a mali by sme sa nad ňu povzniesť.
Lenže ľudia racionálni nie sú. Tak totiž funguje náš mozog, vďaka čomu si nedokáže poradiť s rôznymi ilúziami. „Nemôžeme si pomôcť: každú vec vnímame vždy len vo vzťahu k jeho okoliu. Novú prácu vždy porovnávame so starou, tohtoročnú dovolenku s tou vlaňajšou, svoju manželku s manželkami iných, drahšie víno s lacnejším,” píše behaviorálny ekonóm Dan Ariely vo svojej knihe Aké drahé je zadarmo.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Rozvojová spolupráca, ktorý si v PDF verzii môžete stiahnuť TU.

Autorka: Stanislava Luppová

Meňme svet spolu

Staňte sa členom PMVRO

Zobraziť info

Partneri a Donori

Európska únia
SlovakAid
Hospodárské noviny
CONCORD