Článok

Populačný rast a jeho súvis s chudobou

pridané: 13. augusta 2018

Je to len niekoľko málo týždňov od momentu, kedy sa narodil 7,6-miliardtý obyvateľ či obyvateľka našej planéty. Aká bola šanca tohto nového človeka, že sa narodí v niektorej z chudobných krajín sveta? Až 70 percent. A jedna ku štyrom, že to bude kdesi v Indii.

Z tejto štatisticky presnej informácie si môžeme pri letmom pohľade vyvodiť povedzme aj to, že medzi populačným rastom a chudobou existuje nejaká príčinná súvislosť. Napríklad, že nárast populácie spôsobuje nárast chudoby. Pri bližšom pohľade však zistíme, že vzťah týchto dvoch fenoménov je omnoho menej jednoznačný, než sa na prvý pohľad zdá.

Chudobný Benelux?

Počet ľudí na planéte rastie. Za necelých 170 rokov sa stihol náš počet viac než zošesťnásobiť a aj aktuálne čísla sú na prvý pohľad naozaj desivé. Podľa portálu World Population Clock pribudne na planéte každý jeden deň bezmála 220-tisíc úst, ktoré treba nakŕmiť, ročne sa tak na Zemi zabýva ďalších 80 miliónov nových ľudí so všetkými ich potrebami. No je to veľa či málo? Odpoveď je nejednoznačná – ako kedy a ako kde.

Okrem samotného uvedomenia si, že napriek násobne rastúcej množine ľudstva je čoraz menší a menší zlomok z nás vystavený extrémnej chudobe, si skúsme položiť jednu otázku – sú Belgicko či Holandsko chudobné krajiny? A čo taká Južná Kórea? Zrejme nie. Pritom ide o jedni z najhustejšie obývaných a zároveň najbohatších krajín na svete.

Nejde o žiadne výnimky potvrdzujúce pravidlo, naopak, mnohé bohaté časti sveta sú aj veľmi husto obývané. Alebo naopak – husto obývané časti sveta bývajú veľmi často bohaté. Japonsko, východná Čína, východné pobrežie USA, metropolitný Londýn či Paríž. V kontraste k tomu bývajú neraz chudobné tie časti sveta, kde je tých obyvateľov menej.

Má to aj svoju ekonomickú logiku. Hustota osídlenia okrem iného zvyšuje hospodársku interakciu medzi ľuďmi a znižuje im náklady, čím vytvára zdroje na ďalší rast a potenciálne aj rozvoj – či už fyzicky kratšími vzdialenosťami, alebo tým, že sa v okolí vždy nájde ktosi, kto im daný tovar či službu dodá výhodnejšie než jeho konkurent.

A v neposlednom rade tým, že podporuje úzku špecializáciu – váš inak úzkoprofilový tovar či službu si v husto obývanej oblasti potenciálne zadováži viac ľudí. Pre ilustráciu si predstavme uplatnenie obchodu pre ľavákov v Snine verzus New Yorku.

To všetko napovedá, že veľkosť a rast populácie samotnej s chudobou priamo súvisieť nemusí. Že jedno nemusí priamo spôsobovať to druhé. Prinajmenšom sa tam môže nachádzať ďalšia významná a na prvý pohľad menej očividná premenná. Tou premennou sú zdroje. A zvlášť ich dostatok, respektíve nedostatok.

Už za Platóna a Aristotela

Na rast populácie v súvislosti s chudobou sme upriamili pozornosť po potravinovej kríze na konci nultých rokov nového milénia. Ceny potravín vtedy prudko poskočili a v mnohých krajinách vystavili extrémne chudobných ľudí veľkým tlakom. Tie následne prerástli do sociálnych nepokojov, ktoré v niektorých regiónoch morfovali do revolúcií. Ako napríklad do vlny revolúcií v arabskom svete známej ako Arabská jar medzi rokmi 2010 a 2012.

No obavy z rastu populácie a maľovanie demografických čertov na stenu nie sú pre ľudstvo novou disciplínou. Ako vo svojej knihe Váha čísiel: historická obsesia preľudnením uvádza francúzsky historik Georges Minois, k téme mali čo povedať už Platón s Aristotelom.

Samotná naša predstatva o preľudnení v sebe zahŕňa dva vzájomne previazané prvky. A to určité geografické vymedzenie úzko prepojené s dostupnosťou zdrojov, vysvetľuje vo svojom článku na portáli New York Times Georges Minois. Je rozdiel medzi nílskou deltou a už spomínaným Beneluxom.

Vzťah týchto dvoch premenných – geografie pomlčka geopolitiky na jednej strane a dostupnosti zdrojov na strane druhej – sa v čase a priestore mení, a to vplyvom ďalších faktorov. V skratke, rýchly rast populácie nemusí automaticky znamenať nárast chudoby. Ale aj môže.

Človek, tvor tvorivý

Ako vo svojom článku podotýka Erle C. Ellis, profesor geografie a systémov životného prostredia z Marylandskej univerzity, už za prehistorických čias, teda vtedy, keď sa našim územím preháňali stáda mamutov s predkami Starých Slovákov v pätách, dokázal svet uživiť viac ľudí, než by nám ako zvieratám prislúchalo.

Ellis to zdôvodňuje unikátnou schopnosťou človeka aktívne meniť prostredie, ktorá sa prejavuje napríklad našou schopnosťou prispôsobovať si svoje okolie a učiť sa na predošlom pokroku. A tak vygenerovať z tej istej zeme čoraz viac všetkého potrebného na prežitie. Ide teda z jeho pohľadu o kultúrnu, ľuďmi a ich spoločnosťami konštruovanú danosť, nie nejakú biologicky či inak nemennú vrodenú charakteristiku. A teda niet dôvodu sa domnievať, že sa raz “fyzicky” minie.

Náš úspech je pritom doslova dychvyrážajúci. Od konca doby ľadovej, kedy nás žilo na svete nanajvýš niekoľko miliónov, sme sa dopracovali až 7-tisícnásobku nášho počtu. A percento extrémne chudobných ľudí (predtým ich bola absolútna väčšina) popritom padlo na historické minimá s klesajúcim trendom. Niežeby niektorí ľudia neboli chudobní, ale to je iná chudoba. Tých, ktorí nemajú čo jesť, je naozaj čoraz menej.

Steven Pinker, psychológ z Harvardu vo svojej poslednej knihe Enlightement Now upozorňuje práve na to. Aj napriek tomu, že nás je na planéte omnoho viac, sme sa prvýkrát v dejinách ľudstva prepracovali k situácii, keď už extrémna chudoba nie je nevyhnutnou normou, ale zadefinovaným administratívnym problémom pripraveným na riešenie. Človeku ako živočíšnemu druhu to umožnilo práve to, že stavia na ideách, nie svojich fyzických danostiach.

Na dobrej ceste, no s potenciálnymi zádrhelmi

Hoci môžu predošlé riadky pripomínať planetárnu selanku “vyhrali sme nad chudobou aj napriek tomu, že rastieme,” nič nie je také isté. Dejiny síce dokazujú, že človek je schopný formovať svoje životné prostredie vo svoj prospech, podľa časti vedcov však v poslednej dobe narážame na medze našej planéty. Tým podľa niektorých nezvratne (zvlášť z pohľadu civilizačnej existencie či neexistencie ľudstva) narúšame ekologické vzťahy naprieč svetom.

Inými slovami, čoraz viac percent ľudí z čoraz väčšej množiny ľudí natoľko zbohatlo a toľko si toho teraz môže zadovážiť, že sa nahromadené vedľajšie negatívne dopady našej spotreby začínajú obracať proti nám.

V moriach bude pomaly viac plastu než rýb, tretina ornej pôdy planéty je zničená, vzduch otravujeme škodlivinami najrôznejšieho druhu, spaľovaním uhlíka v zrýchlenom móde simulujeme planetárne zmeny podnebia, dusíkom splaveným z polí zbavujeme života celé oblasti svetových morí.

Práve v tom momente vstupuje do hry ako negatívna premenná aj rastúca populácia. Problémom je pritom paradoxne aj to, že je čoraz viac ľudí aj čoraz bohatšími. Kým populácia rastie tempom čosi vyše percenta, globálny ekonomický rast je niekoľkonásobne rýchlejší.

Zjednodušene povedané, s tým ako predtým chudobní ľudia bohatnú, čoraz viac z nich má možnosť priblížiť sa tomu, ako už my žijeme. Na jednej strane je fér, aby tú možnosť dostali aj oni, na strane druhej je to pre planétu náročné.

Tento rastúci blahobyt, akokoľvek za nejaké to znečistenie stojí, tak sebou prináša veľké riziká a hrozby. A všetky tieto riziká a hrozby idú v protismere boja proti chudobe a negatívne sa dotknú tých najzraniteľnejších. Napríklad klimatická zmena nás potenciálne oberie o potraviny, a teda vzácne zdroje, ktoré sa nám dosiaľ v dejinách vždy darilo znásobovať, a tým nám umožňovať prekvitať.

Problémom pri potláčaní extrémnej chudoby tak primárne nemusí byť rýchly rast populácie v mnohých čiastočne chudobných regiónoch, ale skôr naša extrémna spotreba, ktorá prispieva k zmenám komplikujúcim, až potenciálne znemožňujúcim boj s extrémnou chudobou.

Podľa správy organizácie Population Action International je jednoduchšie chudobu potlačiť, ak populácia nerastie príliš rýchlo. Viac nových ľudí sa v prípade pomalšieho rastu nemusí deliť o tie isté príjmy.

No akokoľvek by sa podarilo znížiť planetárnu pôrodnosť (ktorá mimochodom, neustále klesá vo veľkej väčšine krajín sveta aj svete ako celku), boj proti chudobe budú aj tak naďalej atakovať vedľajšie účinky čoraz rozšírenejšieho blahobytu

Riešiť chudobu cez obmedzovanie rastu populácie je preto podľa Freda Pearcea, autora vedecko-populárnych kníh a environmentálneho novinára portálu The Guardian, krokom vedľa.

V článku na portáli Prospect s názvom Mýtus o preľudnení vysvetľuje, že v globálnom kontexte je takáto snaha iracionálna. Skôr ako na populáciu, keďže pôrodnosť tak či onak klesá, by sme mali zamerať na našu spotrebu – “pravdou totiž je, že populačná bomba na svete sa sfukuje. No spotrebiteľská bomba stále vedie a je čoraz nebezpečnejšia,” dodáva v článku Pearce.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Rozvojová spolupráca, ktorý si v PDF verzii môžete stiahnuť TU.

Autor: Peter Ivanič

Meňme svet spolu

Staňte sa členom PMVRO

Zobraziť info

Partneri a Donori

Európska únia
SlovakAid
Hospodárské noviny
CONCORD