Článok

Je možné úplne vymazať chudobu vo svete?

pridané: 12. augusta 2018

Celosvetovo sa extrémna bieda stáva záležitosťou jedného kontinentu.

Pád burzy na Wall Street v októbri 1929 odštartoval najväčšiu ekonomickú krízu 20. storočia. Akcie sa stávali bezcennými, ľudia v panike vyberali peniaze z bánk, krachovali tisíce firiem, milióny Američanov prichádzali o prácu a mnohí z nich okúsili, čo je to chudoba.

A práve v čase tejto mizérie napísal jeden z najznámejších ekonómov John M. Keynes provokatívnu esej, v ktorej vysvetľoval, že by sa vôbec nečudoval, keby sa ľudstvu podarilo odstrániť extrémnu chudobu v priebehu nasledujúcich sto rokov.

Aj keď okolo seba videl rastúcu biedu, všímal si predovšetkým „big picture”. Videl, ako technologický pokrok vyvolal priemyselnú revolúciu, ktorá vystrelila ekonomický rast prudko nahor a spolu s ním prišiel aj narastajúci blahobyt pre čoraz väčší počet ľudí. V roku 1930 mohli Keynesove slová napísané v eseji Ekonomické možnosti našich vnukov a vnučiek znieť trúfalo. No znejú tak aj dnes?

Big picture – veľký obraz

Už letmý pohľad na dáta ukazuje, že Keynes zrejme nebude tak ďaleko od pravdy. Ešte v roku 1800 žilo v absolútnej chudobe zhruba 90 percent svetovej populácie (áno, to číslo je správne), v roku 2015 to už bolo „len” 11 percent, ukazujú dáta projektu Oxfordskej univerzity Our World in Data a Svetovej banky.

Nejde pritom o chudobu, ako jej rozumieme v našom kontexte – a teda, že máme menej, než je v našej spoločnosti bežné a ocitáme sa preto na jej okraji. Extrémna bieda je iná. V minulosti 90 percent ľudí trpelo absolútnym nedostatkom. V lepšom prípade mali zdroje nanajvýš tak na jedlo či oblečenie (ktoré sa dedilo, čo čosi vypovedá o jeho hodnote). V horšom prípade hladovali a umierali.

Čo je to absolútna chudoba?

Ľudia žijúci v absolútnej, alebo aj extrémnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Extrémna chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia. Svetová banka ju definuje ako stav, keď človek prežíva s menej ako 1,9 medzinárodným dolárom (teda nie bežným, americkým dolárom zo zmenárne, ale ekvivalentom toho, čo si za 1,9 dolára kúpite v USA) na deň.

Dnes sa nielenže obrátil pomer tých, ktorí sú a nie sú extrémne chudobní z 9 k 1 na 1 k 9, podarilo sa nám niečo ešte nevídanejšie. Presadila sa predstava extrémnej chudoby nie ako prirodzeného údelu ľudstva, ktorá svetu donedávna dominovala, ale predstava extrémnej chudoby ako technického či administratívneho problému. Ktorý sa dá pri troche snahy a stratégie prekonať.

To, či sa Keynes trafil a naozaj sa nám do roku 2030 podarí vymazať extrémnu chudobu vo svete, sledujú viaceré inštitúcie. Zhodou okolností je to totiž prvý a zároveň kľúčový cieľ zo 17 Cieľov udržateľného rozvoja, ku ktorým sa v roku 2015 zaviazalo 193 krajín sveta.

Stránka World Poverty Clock, ktorej výpočty prešli vedeckým peer-review procesom, ukazuje v reálnom čase, ako sa darí jednotlivým krajinám bojovať s extrémnou chudobou. Podľa jej predikcie by sa mala v roku 2030 absolútna bieda týkať 5,2 percenta obyvateľov planéty, a teda zhruba 440 miliónov ľudí. Odhad Svetovej banky je o niečo optimistickejší – počíta s 4,2 percentami.

Africká záležitosť

Až také zlé to teda so svetom zrejme nebude, poviete si. Má to však jeden háčik. World Poverty Clock ukazuje, že kým vo väčšine chudobných krajín sveta sa život ľudí naozaj zlepšuje a bude zlepšovať, v hŕstke štátov sa deje presný opak. Väčšina z nich, až na tri výnimky z Južnej Ameriky, sa nachádza v subsaharskej Afrike. Preto je dosť možné, že sa už čoskoro stane extrémna bieda záležitosťou len jedného kontinentu, respektíve jednej časti tohto kontinentu. A to práve tej časti, kde je bieda dlhodobo pretrvávajúcim problémom.

Aby sme boli fér – situácia sa nezhoršuje v celej subsaharskej Afrike – v 36 zo 48 krajín klesá aj percentuálny podiel, aj počet absolútne chudobných ľudí. No kvôli rýchlemu populačnému rastu dnes zo všetkých 767 miliónov extrémne chudobných ľudí na svete býva vyše polovica práve v subsaharskej Afrike.

Veľa detí, slabý rast, chýbajúci sociálny systém

Jednu z príčin tohto stavu tvorí kombinácia rýchleho rastu populácie s pomerne pomalým rastom ekonomiky a všeobecne chýbajúcimi systémami, ktoré by ľuďom tesne nad hranicou extrémnej chudoby bránili opäť do nej spadnúť a zároveň by z nej aktívne vytrhávali ďalších, vysvetľuje sa v článku The Economist.

Je fakt, že extrémne chudobní ľudia majú z rôznych dôvodov viac detí, ktoré sa takisto narodia do absolútnej chudoby. Okrem iného preto, lebo chudoba sa spája s vyššou úmrtnosťou detí a tým, že deti sú v chudobných spoločenstvách zárukou na starobu. Podľa správy Unicef a Svetovej banky z roku 2016, bolo extrémnou chudobou v subsaharskej Afrike zasiahnuté bezmála každé druhé dieťa, v Južnej Ázii tretina.

Vymaniť sa z takýchto podmienok je pre ne takmer nemožné. „Stoja pred dvojitým údelom – na jednej strane sa ich chudoba týka dvakrát častejšie než dospelých, na strane druhej sú deti omnoho menej schopné život v nej zvládnuť – kvôli podvýžive, vysokej dojčenskej úmrtnosti či zakrpateniu vývoja a rastu kvôli nedostatku výživy,” vysvetľuje pre britský denník The Guardian zástupca výkonného riaditeľa organizácie Unicef Justin Forsyth. „Extrémna chudoba vás buď zabije, alebo zničí vaše vyhliadky do života,” doplnil.

Aj kvôli tomu, že počet obyvateľov v subsaharskej Afrike stále veľmi rýchlo rastie, považuje časopis Economist chudobu na tomto kontinente ako ťažko riešiteľnú. Svetová banka to vidí menej temne, no takisto vníma Afriku ako kontinent, kde sa rozhodne o budúcnosti chudoby.

Osvedčeným receptom na boj proti extrémnej biede (neplatí však vždy a všade) je ekonomický rast. A aj keď hospodárstvo subsaharskej Afriky rastie relatívne rýchlo, populačný rast jej hatí šance na to, aby dokázala z chudoby „vyrásť”. A to aj v prípade, že by za tamojšou chudobou neboli aj iné faktory, od rodovej nerovnosti po klimatickú zmenu. Pre ilustráciu: Ak sa ekonomika trebárs zdvojnásobí, no zdvojnásobí sa aj populácia, ekonomický koláč, ktorý si spoločnosť delí, zostáva rovnaký.

Môžeme si to predstaviť aj na príklade Slovenska: ak by rástla populácia na Slovensku takým istým tempom ako v subsaharskej Afrike, o päť rokov by nás bolo nie súčasných 5,5 milióna, ale o 586-tisíc ľudí viac. O desať rokov by nás bolo o 1,22-milióna viac. Štátu by tak výrazne vzrástli náklady napríklad na školstvo a zdravotníctvo. A keďže je subsaharská Afrika už dnes veľmi chudobná, zvláda populačný nárast o to ťažšie.

Africké rozvojové pasce

No problém nie je len v populačnom raste, ktorému nestíha ten hospodársky. Viaceré krajiny subsaharskej Afriky majú všetky znaky toho, čo profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier vo svojej knihe Miliarda najchudobnejších označil pascami chudoby. Vládnu v nich skorumpované vlády, nefunkčné úrady a inštitúcie komplikujú systémové riešenia chudoby. Mnohé tiež trpia vojenskými konfliktmi – podľa Colliera žili, v čase keď knihu písal, až tri štvrtiny najchudobnejších v krajinách zmietanými konfliktmi alebo sa z nich zviechajúcimi.

Jedna z jeho pascí chudoby je ešte prozaickejšia – je ňou zlá geografická poloha. Za kratší koniec ťahajú krajiny, ktoré ležia vo vnútrozemí a sú obkolesené chudobnými, nie vždy priateľsky naladenými či stabilnými pobrežnými ekonomikami.

To je prípad afrických najmenej rozvinutých krajín ako sú Mali, Čad, Uganda, Rwanda, Stredoafrická republika či Malawi. Ekonomický rozvoj totiž vo veľkej miere závisí od medzinárodného obchodu. A ak vaši susedia nemajú dostatočnú infraštruktúru a nemáte tak prístup k prístavom, váš ekonomický potenciál prudko klesá.

Tu pritom netreba zabúdať, že to boli krajiny Európy, ktoré nakreslili takéto hranice s chýbajúcou ekonomickou, ale aj etnickou logikou. Slovami Paula Colliera „dávalo by zmysel povedať, že tie miesta sa nikdy nemali stať krajinami, no skutok sa stal, tieto krajiny existujú a budú existovať,” vysvetľuje v knihe.

Koniec extrémnej chudoby

Aj napriek problémom, ktorým najchudobnejšie krajiny sveta čelia, je rovnaký optimista ako Keynes aj poradca Generálneho tajomníka OSN Antónia Gutteresa pre otázky udržateľného rozvoja Jeffrey Sachs. Ten verí, že dnešná generácia bude tá, ktorá zažije koniec extrémnej chudoby. Sachs vo vzdelávacom videu stránky Coursera identifikoval niekoľko oblastí, na ktoré sa treba pri boji s extrémnou biedou v subsaharskej Afrike zamerať.

V prvom rade treba podľa neho preťať vysokú pôrodnosť žien, ktorá znásobuje extrémnu chudobu. Kľúčom je tzv. empowerment žien, zlepšenie ich postavenia, nárast ich sebavedomia a slova v spoločnosti.

Dôležité sú tiež podľa neho investície do malých farmárov. Africké poľnohospodárstvo totiž trpí tým, že je veľmi neproduktívne. Podľa Sachsa tamojší drobní poľnohospodári vyprodukujú len pol až jednu tonu obilia na hektár, kým v najproduktívnejších oblastiach sveta je to až desaťnásobne viac. Nie je pritom náhoda, že veľkú väčšinu extrémne chudobných nielen v Afrike tvoria práve ľudia z vidieka.

Tak vzniká akýsi začarovaný kruh: Africkí farmári sú príliš chudobní, aby si dovolili nakúpiť hnojivá, vďaka čomu by zásobili pôdu potrebnými živinami. A príliš chudobní, aby si zabezpečili lepší prístup k vode, vďaka čomu by vedeli dostatočne a efektívnejšie zavlažovať pôdu. Kvôli tomu vypestujú len málo plodín, trpia hladom a nemajú dosť peňazí na hnojivá a zavlažovanie. A tak dookola. Riešenie tak vidí buď v poskytovaní dotácií alebo mikropôžičiek farmárom, vďaka čomu by sa dostali z bludného kruhu.

Ďalšou výzvou je podľa Sachsa chýbajúca infraštruktúra. Spomínaní farmári bez nej nevedia dopraviť vypestované plodiny k potenciálnym zákazníkom. Okrem chýbajúcich ciest subsaharskú Afriku brzdí aj nedostatočná elektrifikácia – bez nej totiž nie je možný ekonomický rast.

Práve tu všade je priestor, ktorý by mohli pomôcť vyplniť najrôznejšie technologické inovácie – napríklad využívanie čoraz lacnejšej slnečnej energie, ako aj podpora rôznych medzinárodných inštitúcií. Vrátane rozvojovej spolupráce. Ako sa jej darí či nedarí bojovať s extrémnou chudobou sa dočítate zde.

Aj tento pohľad, táto vízia potenciálnych riešení riešiteľného problému, je však znakom niečoho jedinečného. A to nadobudnutého sebavedomia ľudstva, toho, že extrémnu chudobu už nepovažujeme za neriešiteľný priam prirodzený údel ľudstva, s ktorým sa nedá nič urobiť, ale za technickú prekážku, ktorá sa dá pri troche snahy a stratégie prekonať.


Článok pôvodne vyšiel v časopise Rozvojová spolupráca, ktorý si v PDF verzii môžete stiahnuť TU.

Autorka: Stanislava Luppová

Meňme svet spolu

Staňte sa členom PMVRO

Zobraziť info

Partneri a Donori

Európska únia
SlovakAid
Hospodárské noviny
CONCORD